| Hlavná stránka | Zoznam tém | Galéria | Vaše pripomienky a názory | Mapa webu | Kontakty |
  Prihlásenie
Meno (login)
Heslo

Registrácia/Úprava
  O webe...
www.tisovec.com
www.tisovec.eu

Mestský úrad Tisovec
© 2006÷2010

Design & webmaster:
Peter Kubinský


Foto k webu:
Milan Slabej
Peter Kubinský

Powered by:
phpRS
Sekcia * Osobnosti
Vydané dňa 23. 02. 2006 (14380 prečítaní)


Dr. Pavol Jozeffy

Dr. Pavol Jozeffy (1775-1848)

Základnú školu vychodil vo Vrbovciach. V rokoch 1788-1793 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a teológiu absolvoval v rokoch 1796-1798 na univerzite v Jene. Navštevoval aj univerzitu vo Wittenbergu a pedagogický ústav v Schnepfenthale.

Do roku 1799 pôsobil ako domáci učiteľ. V rokoch 1799-1801 bol evanjelickým kaplánom na Tešedíkovom hospodárskom inštitúte v Szarvasi, potom bol farárom v Aszóde a v Cinkote. Od roku 1820 bol farárom v Tisovci a od roku 1823 zastával funkciu superintendenta potiského dištriktu.

V Tisovci rozvíjal ľudovýchovnú činnosť, rozširoval racionálne hospodárenie, zavádzal pestovanie nových druhov ovocia. Bol iniciátorom založenia podporného peňažného spolku, knižnice, zaviedol povinnú 6-ročnú školskú dochádzku na evanjelických školách, dal postaviť nový kostol a školu.

V roku 1842 stál na čele posolstva , ktoré evanjelici adresovali panovníkovi do Viedne s úmyslom upozorniť ho na snahy zavedenia maďarčiny do škôl a kostolov (Prestolný prosbopis).

Bol autorom kázní a pastierskych listov.

Štefan Marko Daxner

Štefan Marko Daxner (1822-1892)

Študoval v Ožďanoch, Spišskej Novej Vsi, Rožňave a v rokoch 1840-1842 na evanjelickom lýceu v Bratislave. V rokoch 1842-1843 bol poslucháčom práva na evanjelickom kolégiu v Prešove. Advokátske skúšky zložil v Pešti v roku 1846. Ako advokátsky koncipient pôsobil v Rimavskej Sobote a v Pešti. Potom bol advokátom v Tisovci. V roku 1850 sa stal zástupcom štátneho komisára Gemersko-malohontskej župy v Rimavskej Sobote. Od roku 1859 pôsobil ako radca župného súdu v Nagykalló. Od roku 1861 bol druhým podžupanom Gemersko-malohontskej župy v Rimavskej Sobote, od roku 1865 prísediaci zmenkového súdu v Debrecíne a od roku 1872 hospodáril na svojom rodinnom majetku v Tisovci.

Bol spoluorganizátorom prvého celonárodného programu marcových liptovských Žiadostí slovenského národa v roku 1848, v ktorých stanovil základné politické smerovanie Slovenska. Za aktivity v slovenskom národnom hnutí ho 10.10.1848 zatkli a 3.11.1848 štatariálnym súdom v Plešivci spolu s J. Franciscim a M. Balkulínym odsúdili na trest smrti. V januári 1849 boli z väzenia vyslobodení. Stal sa kapitánom dobrovoľníckeho zboru.

Z jeho iniciatívy zvolali 6.6.1861 do Martina celonárodné zhromaždenie. Predložil mu vlastný koncept požiadaviek, ktoré vyústili do Memoranda národa slovenského. Podporoval vznik slovenského gymnázia v Revúcej. V rokoch 1862-1868 a 1872-1874 bol aj jeho hlavným dozorcom. Spolu s manželkou ho neustále finančne a materiále podporoval.

V Gemersko-malohontskom senioráte vyvinul osobitné úsilie na obranu slovenských cirkevných zborov a na legislatívnu podporu zriaďovania sirotincov a vdovských opatrovní.

Jeho hlavným záujmom spočiatku bola literatúra. Na bratislavskom lýceu založil humoristický časopis Buben, písal balady a drobné prózy. Spolu s A.H.Škultétym a J.Čipkom zbieral a adaptoval ľudové rozprávky, ktoré sú zapísané v Codexe tisovskom. Neskôr sa venoval politickej publicistike. Posmrtne vyšiel výber z jeho publicistiky a spomienok v knihe V službe národa (Bratislava 1958).

Svojou politickoorganizátorskou a publicistickou prácou sa zaradil medzi najvýznamnejšie postavy slovenskej politiky druhej polovice 19. storočia.

Jonatán Dobroslav Čipka

Jonatán Dobroslav Čipka (1819-1861)

Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval na Lýceu v Kežmarku a v Bratislave. Univerzitné štúdiá absolvoval v Jene v rokoch 1842-1943. Po štúdiách bol vychovávateľom u baróna Révaya v Mošovciach. V rokoch 1845-1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánov v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch.

Literárne sa začal prejavovať už počas štúdií v Kežmarku, kde pracoval v študentskom literárnom spolku. Písal a publikoval básne i preklady z nemčiny vo Fejérpatakyho kalendári a v jeho rubrike Slovenský pozorník. Spolu s A.H.Škultétym a Š.M.Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Ním zozbierané rozprávky vychádzali tiež vo Francisciho Slovenských povestiach, či Dobšinského Prostonárodných slovenských povestiach. Spolu s A.H.Škultétym vydával zábavník Zornička, zábavník pre dietky, priekopnícke to dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i poézie určenej práve deťom. Inšpiroval sa predovšetkým rozprávkou, využil tiež skúsenosti kňaza a učiteľa na nevyhnutné mravoučné zakončenie svojich prác.

Gustáv Lojko

Gustáv Lojko - Hostivít Tisovský (1843-1871)

Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853-1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, v rokoch 1855-1856 v Levoči a od roku 1856 v Těšíne, kde bol činný v študentskom spolku Slávia. V roku 1863 maturoval v Prešove. Potom študoval teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran.

V rokoch 1866-1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. Hneď po príchode do Revúcej sa venoval osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadelníctvo v Revúcej. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko.

Popri pedagogickej a ľudovýchovnej práci sa tiež venoval až do svojho náhleho skonu literárnej tvorbe. Debutoval ako 22-ročný veršami Hlasy z cudziny, a v roku 1866 mu vyšla zbierka Spomienky. Počas pôsobenia v Revúcej mu vyšla zbierka Zvuky gemerské. Napísal tiež Dejiny literatúry všeslovanskej, latinskej a gréckej, ale rukopis sa nezachoval. Pokúsil sa napísať aj drámu Bratovrah. Poviedkami, besednica, fejtónmi i historickými, folklórnymi a pedagogickými článkami prispieval tiež do časopisov a novín Orol, Sokol, Pešťbudínske vedomosti, Národné noviny, Praha, Cirkevné listy i do almanachu Tatran.

August Horislav Škultéty

August Horislav Škultéty (1819-1892)

Ľudovú školu navštevoval v rodisku. Nižšie triedy gymnázia absolvoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a vyššie v Kežmarku v rokoch 1833-1836. V rokoch 1836-1839 študoval teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde od roku 1839 bol námestníkom profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry českoslovanskej. V rokoch 1841-1848 bol kaplánom u superintendenta Pavla Jozeffyho v Tisovci. V rokoch 1848-1850 bol farárom v Dlhej Vsi a v rokoch 1850-1852 v Rozložnej. V rokoch 1862-1874 pôsobil na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Po jeho násilnom zatvorení začas žil u Štefana Marka Daxnera v Tisovci. V rokoch 1875-1891 bol farárom v Kraskove.

Patril k najprogresívnejšie zmýšľajúcim štúrovcom a predstaviteľom slovenského emancipačného hnutia 19. storočia, ktorí horlili za sociálne a kultúrne povznesenie slovenského národa.

Počas pôsobenia v Tisovci patril k zakladateľom verejnej čitárne a cirkevnej knižnice, v ktorej bol zároveň prvým knihovníkom, spolku miernosti, nedeľnej školy i hospodárskeho spolku. Pre svoj zápas o rozvoj národného života Slovákov bol v revolučných rokoch 1848-1849 zatknutý a vyšetrovaný štatariálnym súdom v Plešivci.

Svojou pôvodnou tvorbou sa významne zaslúžil o rozvoj slovenskej literatúry, zvlášť v oblasti pre deti a mládež. V roku 1840 ako prvý zo štúrovcov vydal zbierku svojej poézie Básne. V roku 1842 bol spoluzostavovateľom Zpěvníka evangelického, do ktorého prispel 7 piesňami. Pre potreby vznikajúcich spolkov miernosti vydal v rokoch 1846-1847 spis Beda a rata. V tých istých rokoch spolu s Jonatanom Dobroslovam Čipkom a Štefanom Markom Daxnerom vydal dva zväzky Zorničky, zábavníka pre dietky, prvého diela pre deti napísaného v spisovnej slovenčine. Ich pokračovaním boli dva zborníky Rečňovanka pre slovenskje školi, vydané v rokoch 1850 a 1855, ktoré ovplyvnili slovenskú vlasteneckú, jazykovú a estetickú výchovu na slovenských školách. Spolu s Daxnerom a Čipkom zapísal zozbierané slovenské ľudové rozprávky do Codexu tisovského, ktorý sa neskôr stal prameňom k Dobšinského Slovenským povestiam.

Významný je jeho podiel na rozvoji slovenského školstva a pedagogiky. Stal sa členom prípravného výboru pre založenie Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, ktoré dňa 16.9.1862 otvoril. Pôsobil v ňom ako profesor náboženstva, slovenského jazyka a dejepisu až do jeho násilného zrušenia v roku 1874. Zároveň bol prvým správcom tohto gymnázia, zaslúžil sa o jeho duchovný a hmotný rozvoj. Počas dvanásťročného pôsobenia v revúckom gymnáziu napísal 14 učebníc, ktoré ostali v rukopise. Pre dejiny školstva a pedagogiky sú významné Pamäti Slov. ev.a.v. gymnasia a s ním spojeného Učiteľského semeniska vo Veľkej Revúci, vydané v roku 1889.

Bohuslav Nosák - Nezabudov

Bohuslav Nosák-Nezabudov (1818-1877)

Základné vzdelanie získal u otca v Čiernej Lehote. V rokoch 1829-1831 študoval na gymnáziu v Dobšinej, v rokoch 1831-1838 na lýceu v Levoči. Súčasne súkromne študoval slovanské jazyky, najmä srbčinu a ruštinu. V rokoch 1838-1840 študoval teológiu na lýceu v Bratislave a v roku 1840 bol vysvätený za kňaza.

Bol kaplánom u Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši, súkromným učiteľom v Pešti. Od roku 1845 bol Štúrovým pomocníkom v redakcii Slovenských národných novín a Orla tatranského v Bratislave. V rokoch 1848-1849 sa aktívne zúčastnil slovenského povstania, počas ktorého bol druhým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po revolúcii žil ako úradník v Ratkovej, Revúcej, Rožňave, Muráni.

V roku 1867 bol prepustený zo služby a utiahol sa k bratovi do Sabinova. Tu sa venoval národnobuditeľskej, spisovateľskej a prekladateľskej tvorbe.

Písal vlastenecké a príležitostné básne, ódy, veršoval ľudové povesti a balady. Zaujímavé sú jeho balady Lenina zkála, Zkázka o polednici. Napísal cestopis zo Zakarpatskej Ukrajiny, opísal tiež rodný kraj - Spomienky potiské, v poézii čerpal zo slovenských motívov - Spevy tatranské, spracoval aj historické témy - Kamzík, Laborec. V publicistike sa zameral na spravodajstvo zo slovenského národného života, bol autorom politických článkov, hospodárskych informácií i biografických recenzií. Prekladal z latinčiny, angličtiny, nemčiny, poľštiny, srbčiny, chorvátčiny, ale najmä z ruštiny, čím sa slovenská verejnosť oboznamovala s dielami popredných predstaviteľov svetovej literatúry.

Dr. Samo Daxner

Dr. Samo Daxner (1856-1949)

Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Tu sa zapájal do činnosti hudobného súboru, ktorý hrával najmä počas a po divadelných predstaveniach. Keď bol oktavánom, dirigoval školský študentský spevokol.

Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku a vykonával advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov (K. Salva, D. Lauček) proti útokom maďarských šovinistov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919-1922 bol gemersko-malohontským županom. V rokoch 1922-1925 bol senátorom Národného zhromaždenia.

V kultúrnej a osvetovej práci sa zameriaval na povznesenie kultúrnej a vzdelanostnej úrovne slovenského ľudu. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery. Bol režisérom, dramaturgom i dirigentom ochotníckeho divadla v Tisovci. Poslovenčil text Smetanovej Predanej nevesty, ktorej prvé dejstvo pod jeho vedením zahrali tisovskí ochotníci už v roku 1903. Nacvičil tiež operu V studni od Viléma Blodka. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do periodík Národné noviny, Dom a škola, Obzor, Slovenské listy, Cirkevné listy. Spolupracoval s Teréziou Vansovou pri redigovaní Dennice. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník.

Aktivity vyvíjal ako činovník evanjelickej a.v. cirkvi. Pre svoje národné cítenie často mal aj tu problémy. V roku 1892 bol pozbavený funkcie cirkevného inšpektora. Patril k trinástim bývalým študentom Prvého slovenského gymnázia organizovaných Jozefom Škultétym, ktorí v roku 1933 podporili oživenie gymnázia v Revúcej.

Clementis

Dr. Vladimír Clementis (1902-1952)

Základné vzdelanie získal v Tisovci. V rokoch 1913-1921 študoval na gymnáziu v Skalici. Právo vyštudoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, z toho dva semestre strávil na univerzitách v Nemecku a vo Francúzsku. Počas štúdií v Prahe bol spoluzakladateľom skupiny a časopisu DAV, v ktorom pracoval až do jeho zániku v roku 1937. Do roku 1939 mal advokátsku kanceláriu v Bratislave. V politických procesoch obhajoval príslušníkov robotníckej triedy a členov KSČ. Po rozbití republiky emigroval do Francúzka, odtiaľ do Anglicka. V Londýne pôsobil ako publicista, vystupoval v československom rozhlasovom vysielaní BBC, kritizoval klérofašistický režim na Slovensku, napísal a vydal viaceré štúdie, redigoval Nové časy.

Po oslobodení bol poslancom Národného zhromaždenia a štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí. V rokoch 1948-1950 bol ministrom zahraničných vecí.

V marci 1950 ho krivo obvinili z intelektuálskeho vzťahu k robotníckej triede a strane, z maloburžoáznej kolísavosti. V januári 1951 ho zatkli a 20.-28. 11.1952 bol v Prahe odsúdený na trest smrti. Rozsudok bol vykonaný 3.12.1952. V roku 1963 bol politicky i občiansky plne rehabilitovaný.

Jeho predvojnová publicistická činnosť je v základe zhrnutá v dvoch zväzkoch pod názvom Vzduch našich čias (1967). Londýnska publicistika vyšla v knihe Odkazy z Londýna (1947). V londýnskej emigrácii vydal aj viacero brožúr politického obsahu, zostavil dva zborníky slovenskej poézie Zem spieva (1942) a Hnev svätý (1944). Z jeho literárneho diela tematicky vybočujú knihy Nedokončená kronika (1964), v ktorej spomína na detstvo, dospievanie a rodinné prostredie, a korešpondencia s manželkou Lídou Listy z väzenia (1969).

Ľudovít Vansa (1835-1873)

Hudobný skladateľ, a pedagóg, zberateľ ľudových piesní. Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne "Kolo Tatier čierňava" na text Sama Tomášika, "Preletel sokolík" na text Janka Matúšku, "Hoj, traja sokoli" na text Janka Francisciho - Rimavského, "Hoj, bystrý a smelý" na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal "Piesne sokolov tatranských" venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Venoval sa aj hudobnej teórie, najmä národnému štýlu v hudbe.

Daniel Záboj Lauček (1846-1911)

Básnik, beletrista, dramatik, filozof, evanjelický kňaz. Už počas štúdií v Levoči sa predstavil svojimi básňami "Zdroj", "Mánom", "Slovensku" a "Doma". Využíval v nich mytologickú symboliku. Publikoval tiež báje a lyrické piesne s ľúbostnými motívmi. Venoval sa aj filozofii a literárnej vede, najmä v prácach "Slovesnosť" a "Ľudské povedomie". K próze sa dostal cez úpravy ľudových rozprávok, ktoré publikoval v DENNICI. Presadil sa najmä ako dramatický autor hier "Úklad a matka", "U zôr", "Báseň", "Irina" a "Baltazár". Napísal aj práce o "Cyrilovi a Metodovi", "Bibliografiu Mateja Hrebendu", prekladal z nemčiny a latinčiny. Ako kaplán pôsobil u svojho otca Imricha Laučeka v Rimavskej Píle, u J. M. Urbana v Hlbokom. Po obvinení z panslavizmu žil 5 rokov u Š. M. Daxnera na jeho majetku v Suchých Doloch. Potom žil v exile u Lupoje, neskôr v Nanticoke (USA), kde neskôr aj zomrel.

Ján Vansa

Ján Vansa (1846-1922)

Evanjelický farár, ľudovýchovný pracovník, básnik, náboženský spisovateľ, publicista. Počas štúdií v Levoči bol spoluzakladateľom rukopisného časopisu VESNA, prispieval aj do zábavníka NAPRED. V poézii čerpal námety z ľudovej tvorby, presadil sa najmä romantic. a historickými poviedkami. Vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah. Roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, ktoré vykonávalo nákupnú, predajnú i bankovú činnosť a malo vlastnú obchody. Zaoberal sa včelárstvom, starostlivosťou o včelín po celý rok, zaoberal sa pomológiou, zvlášť pestovaním jabloní. O tejto problematike publikoval aj články. Ochotnícky šíriteľ slovenských kníh a časopisov. Jeho činorodý život inšpiroval jeho manželku Teréziu Vansovú.



Terézia Vansová

Terézia Vansová (1857-1942)

Spisovateľka, redaktorka, publicistka, národná a osvetová pracovníčka, aktivistka ženského hnutia ŽIVENA. Pochádzala z národne uvedomelej rodiny, kde na ňu od detstva vlývali buditeľské akcie a úsilia slovenských národovcov. Venovala sa etnografii - v roku 1899 venovala kolekciu bábik v ľudových krojoch z Rimavskej Píly a Tisovca Národopisnej výstave v Prahe. Venovala sa gastronómii - zozbierala vyše 900 receptov, ktoré zoradila do "Novej kuchárskej knihy". Znalkyňa regionálnej histórie - Zvolena a Rimavskej Píly. Popredná predstaviteľka slovenského literárneho realizmu. Autorka básní, próz i divadelných hier. Je autorkou prvého ženského románu na Slovensku napísaného ženskou rukou "Sirota podhradských" i prvého hororového románu "Kliadba". Autorka rozpomienok na život na vtedajších dedinách "Paľko Šuška", "Danko a Janko", "Z fary a zo školy". Autorka biografie vlastnej matky - Terézie Medveckej, rodenej Lange i svojho muža - Jána Vansu. Podporovateľka ochotníckeho divadla v Tisovci "Potopa", "Svedomie" a "Môj Jožko". Zakladateľka a redaktorka prvého ženského časopisu na Slovensku DENNICA.



Matej Hrebenda

Matej Hrebenda (1796-1880)

Ľudový spisovateľ, kolportér slovenských kníh, zberateľ ľudových piesní. V detstve a mladosti pôsobil ako mendík, neskôr hlásnik na Krokave a v Hačave, kde od roku 1820 až do svojej smrti žil.

Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zozbieral ľudové piesne. Zbieral vzácne knihy po Slovensku rozširoval knihy slovenských autorov. Životné osudy a zážitky z ciest po Slovensku opísal vo "Vlastnom životopise". Svoje vzácne knižné zbierky daroval študentským knižniciam, revúckemu gymnáziu i Matici slovenskej. Svojou kolportážou ovplyvnil kultúrny život na Slovensku. I keď sám nevidomý, predsa viedol Slovenský ľud za svetlom poznávania.



( Zaradil: Peter Kubinský | Informační e-mailVytlačiť článok | Zdroj: Miroslava Kojnoková )